Obzri sa za seba a zváž, čo nám zostalo z revolúcie.1)
Dokážeš si predstaviť, že teória je teritórium? Účinnosť a moc interpretácie súvisí s časom, s rýchlosťou jej distribúcie. Na poli teórie preto prebieha ohromný boj. Ten spočíva v stanovení jasnej hranice, kto, kedy a akým spôsobom bude interpretovať. Zápasím tu o tvar. Kľúčové bude to, kto nasmeruje interpretačný ukazováčik, kto vymedzí, aké procesy budú považované za priekopnícke a akým spôsobom sa aplikuje proces porozumenia. Nová sebakolonizácia z hľadiska zrozumiteľnosti.2)
Obľuba tohto filozofického žánru teoretickej fikcie kladie na nás úlohu vytvárať podložie pre praktickú realitu a konanie. Je to ideálna forma, závoj, ktorým prekrývame svet, premieňajúci sa rôznou rýchlosťou a rôznym spôsobom. Kategória historizácie traktuje svet prostredníctvom meniacich a stále sa množiacich vnútorných a vonkajších, nomenklatúrne určených hraníc. Násilný charakter vymáhania hraníc je v tomto procese naším rukojemníkom. Predstav si, že sa účastníme mýtického rámovania. Pre nenaplnený pojem transformácie hľadajú agenti/historici nesúladné prvky, ktoré by pojem mohol v sebe obsiahnuť a vďaka jeho implicitnej prázdnote pretvoriť rozpory medzi nimi do zdanlivo neutrálnej, transparentnej enumerácie javov.
Tu kritizuj a pýtaj sa samého seba.3)
Tranformácia je proces, ktorý vyžaduje stanovenie počiatočného a konečného bodu, vyžaduje nutnosť poznať tento počiatočný stav (tvar, obraz, štrukturálny charakter, distribúcia moci, vyčíslenie, dátum), od ktorého budeme posudzovať zmenu. Nutná empirická podmienka premeny je stanovenie premenlivých a konštantných zložiek – o premene môžeme hovoriť iba vtedy, ak niečo zostane zachované. Pretože pokiaľ by došlo k premene všetkých popisovaných zložiek celku, nejednalo by sa o premenu, ale zmenu na niečo úplne iné, na inú formáciu v režime amnézie voči minulému. Nie je procesom, ktorú tak nonšalantne identifikuje racionalita. Premena je v tejto predstave točivým tancom rozumového a iracionálneho. Je to ontologická potreba paranoizovať nedávno prežité.
O transformácii chceme hovoriť, pretože k premene došlo až príliš prudko. z pomalého, pevného trvania, z pomalých udalostí a rovnovážneho stavu sa v singularite udalosti vynorila premena ako spektakulárna udalosť. Samotný prechod predpokladá konečný cieľ alebo jasne určenú budúcnosť, do ktorej sa prechádza. Ak existuje jasný priestorový smer (západ) a jasná predurčená cesta (individualita), otázkou je len rýchlosť prechodu. Budúcnosť prechodu, ktorá sa otvára predstave utópie (totálna sloboda)4), sa musí vyrovnať s uzatvoreným horizontom inštitúcií, politického usporiadania (demokracia) a ekonomického systému (kapitalizmus)5), ktoré majú riadiť, definovať a ukotviť transformáciu. Čo keď už nie je budúcnosť, o ktorú by sme stáli, lebo sme nedohnali minulosť?
Súčasná neistota interpretácie je už definovaná iným kontextom, štrukturálnou otvorenosťou a neukončenosťou proti doktrinárskej uzavretosti. Ak obecné teórie platia globálne, môžeme sa na ne spoliehať v lokálnom merítku? Pri rámovaní transformácie dochádza k permanentnému bujeniu vektorov. Sme neustále uprostred, bez toho, aby sme vedeli, kde je stred. Sme vždy na začiatku a vždy na konci. Závrať z nedávnej histórie môže zmierniť cvičenie v apophoneia, hľadaní väzieb a záverov v nespojitých udalostiach, hľadaní vzorca tam, kde je len hluk.
Predstav si, že boj o transformáciu neskončil. Predstav si to napnutie v zrychľujúcom sa politicko-ekonomickom stroji.
1) Autoevaluačný proce na VŠUP začal v roku 1995, keď vtedajší rektor Ludvík Hlaváček napísal: „Ukázalo se, že škola sa musí poznat.“
2) Je potreba stavať si monumenty?
3) Jan Sokol, školský umělecký magazín ŠUM, 1983.
4) Proti všetkým, teraz, bez kontroly, presadiť sa, byť sám sebou, oslobodiť sa.
5) z vysokej školy rovno do kapitalizmu.